Daniel Majling se narodil v roce 1980 v Revúcej, vystudoval dramaturgii na Vysoké škole múzických umení v Bratislavě. Pracuje jako dramaturg Slovenského národného divadla. V tuzemsku je známý jako autor komiksového alba Rudo (2015 - vyšel i v češtině) a vydal i soubor povídek Ruzká klazika (2017).
„K ruskej klasike mám silný vzťah,“ říká. „Neviem povedať, či silnejší ako k francúzskej alebo anglickej, ale rozhodne silný. Nie celkom jednoznačný. Niektoré veci ma na nej veľmi priťahujú..., iné doslova fascinujú... a niektoré veci aj rozčuľujú... Každopádne, emócie, znepokojenie a podnety na rozmýšľanie, ktoré pri čítaní ruskej klasiky prežívam, sú inšpiratívne.“
Majling si rozepsal román, ale pak zjistil, že se pustil do "prachsprosté" grafomanie. „Ešte na vysokej škole som sa napríklad pustil do písania veľkého generačného románu, ktorý mal v torze dvesto strán, z toho 190 bola čistá grafománia, zvyšok sa však dal použiť a rozpísať do troch poviedok. Keď som sa preberal tým napísaným materiálom, zistil som, že mám materiál na nejakých 25 poviedok, ale nič som s tým nerobil,“ prozradil v rozhovoru pro deník SME. „A tak som skúsil niektoré svoje staré námety na poviedky napísať tak, akoby to bola ruská literatúra z 19. storočia.“
Autorova umění si všimli jak čtenáři, tak znalci. „Byť v jednej skupine s Pavlom Vilikovským je česť, klamal by som, keby som povedal, že mi to je jedno. Rovnako by som však klamal, keby som povedal, že mi to nejako zmenilo život, a že ma to výrazne ovplyvnilo. Samozrejme, Vilikovského a Macsovszkého čítam a mám veľmi rád, Saša Salmela je zasa moja spolužiačka z vysokej školy a už jej prvý román sa mi veľmi páčil. A tak by som mohol pokračovať od nominovaného k nominovanému. Som v dobrej spoločnosti a som v nej rád, ale nie je nič horšie, ako keď sa človek vďaka takýmto cenám stane rukojemníkom nejakých očakávaní alebo dokonca úspechu, lebo čo už len znamená úspech v slovenskej literatúre!“ poznamenal auzor ke své účasti mezi finalisty soutěže Anasoft litera.
O autorovi se proslýchá, že nečte kritiky. A důvod? „Pomôcť môže redaktor, ktorý dostane rukopis ešte pred vydaním, nie kritik, ktorý urobí už len pitvu vydanej knihy, s ktorou už aj tak nič nenarobím. Najlepšie je asi nevedieť o ničom. Teda aspoň v mojom prípade. Som rád, že vznikajú divadelné a literárne kritiky, len pre autora to môže byť zaťažujúce. Potom začne špekulovať, možno naschvál začne písať naopak, aby sa vymanil z toho, čo o ňom napísali... Ale aj to je len kŕč.“
Osobitý a originální přístup zvolil i v případě svého komiksu, protože se o historii tohoto útvaru vůbec nestaral. „Jedného dňa som si povedal, že začnem tie príbehy kresliť a o nič naokolo som sa nestaral. Teraz je to uzavreté, som rád, ak o tom niekto napíše, ale ja to nečítam. Klaziku už neprepíšem, Ruda neprekreslím inak. A o tom, čo nosím v hlave ako nasledujúci projekt, mám dosť jasnú predstavu a nechcem, aby som ani náhodou chytil nejaké bloky.“
V rozhvooru pro kulturní přílohu SME například přiznal. "Mne tá zúrivosť pomáha ostrejšie formulovať myšlienky. Naštvanému mi to lepšie myslí. V naštvanosti ľahšie prekonám lenivosť a aj hrôzu z prázdnej strany a sadnem si k písaniu. Potom je, samozrejme, dôležité vrátiť sa k napísanému aj s chladnou hlavou a prepisovať, prehlbovať. Ale ten prvotný zápal a pretlak, ktorý ženie text dopredu, ten tam musí byť."
doporučujeme
Komentáře z Facebooku
Pro správné fungování komentářů je třeba být přihlášen k Facebooku.