Iveta Gibová se narodila v roce 1985 v Prešove, kde vystudovala slovenský jazyk a literaturu. Zaujala hned debutovou sbírkou povídek Usadenina, která jako rukopis vyhrála v soútěžii Debut 2011 a po vydaní zvítězila i anketě Debut roka. Jej novela Borderline se stala předlohou stejnojmenné inscenace Divadla Stoka a pražského Nekroteatro. Obě knihy byly nominované na cenu Anasoft litera. 

Kniha Eklektik Bastard zase spojuje povídkový žánr s komiksem, který i autorka sama nakreslila. „Sarkasticky ladené príbehy vychádzajú zo života súčasnej tridsať plus generácie narodenej v osemdesiatych rokoch, ktorá má internetovú dospelosť, ale nemala internetové detstvo. Eklektik Bastards odstupom a cynickým humorom rozpráva o jej frustráciách, sebarealizácii, nadváhe, starnutí, práci v korporáciách a single živote po tridsiatke,“ napsala kritika. 

Gibová vyhrála také Cenu literární akademie Panta Rhei, když oslovila porotu svou nezvyklou upřímností a městskou drzostí. Sama autorka ovšem tvrdí, že spíše než jako hlas generace současných třicátníků a čtyřicátníků jsou její hořké a směšné povídky hlavně o pocitech lidí, kteří už přemýšlejí o tom, co si počít s životem, který už možná nebude jiný. 

Jako by jejím postavám náhle chyběla chuť do života. “Ani to nevnímam zle, ani sa nevysmievam; a ak už, tak zo seba. Ale vo všeobecnosti nemám rada výsmešný či akokoľvek dehonestujúci humor. Ten v Bastardovi vnímam skôr odľahčujúco, cynický odstup má postavám pomáhať nezblázniť sa, neprežívať samých seba tak vážne, taký prístup mi je blízky. Aj keď, povedzme si rovno, že to, čo riešia, sú pseudoproblémy prvého světa,” řekla v jednom rozhovoru. 

Její hrdinové bloudí ulicemi hlavního města jako bezduché entity. “Iste to s realitou niečo spoločné má, predpokladám, keďže som dostala celkom masívnu spätnú väzbu od svojich rovesníkov v zmysle, že sa v tom našli. Na druhej strane, zas je to len odrazom nejakej bubliny, v ktorej sa pohybujem. Ja vlastne neviem, ako žijú normálni ľudia.” 

 Moc se jí nelíbí popisovat život obyčejných, zakořeněných lidí. “A o tom by ma ani nebavilo písať, vždy ma fascinovali skôr jedinci trochu vychýlení od normálu, či už ide o bizarné správanie, vzťahy, psychickú, či emočnú nevyrovnanosť, smiešnosť, bezprizorné blúdenie... Zaujímajú ma prejavy neštandardného myslenia/vnímania.” 

 Autorka tak postihuje pocity nové, nebo další ze ztracených generací. “Neviem, či je to generačné vyjadrenie. Ak sa v tom ľudia nachádzajú, možno do nejakej miery áno, ale myslím, že celkom dobre sa s tými pocitmi vedia stotožniť aj o generáciu mladší, starší... Vôbec tá generačnosť je pre mňa dosť neuchopiteľná kategória, my súčasní tridsiatnici sme „generácia bez generácie“ a tí po nás v tomto smere budú ešte zmätenejší,” líčí spisovatelka a dodává: Neviem, či by som hovorila o premeškaní niečoho. Skôr sa veľmi rýchlo zmenil svet, v ktorom sme vyrastali, a nie každý na to asi stihol dostatočne promptne zareagovať. 

Komentáře z Facebooku

Pro správné fungování komentářů je třeba být přihlášen k Facebooku.