Víťo Staviarsky: Text musí kĺzať ako film pred našimi očami

- MAČ 2024 - 10. 09. 24

Slovenský prozaik a scénárista Víťo Staviarsky se narodil v Prešově v roku 1960. Vystudoval dramaturgii a scenáristiku na pražské FAMU. Pracoval jako kulisák, ošetřovatel v psychiatrické léčebně a na protialkoholické záchytce, ale i jako výčepní a také prodával na trhu.

Víťo Staviarsky se stal jedním z vystupujících autorů MAČe 2024 v Prešově, kde vystoupil 29. července v Hudobnom klube Stromoradie. „V roku 2017 spoluzaložil rodinnú produkčnú spoločnosť a vydavateľstvo STAVIARSKY, ktorá sa sústredí na produkciu filmu, hudby a literatúry. Jeho knihy boli preložené do poľského, ukrajinského, maďarského, chorvátskeho, slovinského a českého jazyka. Naposledy mu vyšiel baladický príbeh o rodine z východného Slovenska s názvom Motýľovci (2024),“ uvedli pořadatelé slovenského MAČe.

„Ako starý Prešovčan prezradil, že nájsť ho môžeme na rôznych jarmokoch a pútiach tu v okolici. Kúpiť si môžeme od neho napríklad svietiace čelenky, alebo bublifuky a zároveň tu stretneme postavy jeho literárnej tvorby, stačí sa len dobre pozerať.“

Patří mezi „stálice“ prestižní slovenské literární ceny Anasoft litera – je trojnásobný finalista a vítěz soutěže v roce 2013. Poslední zařazení mezi finalisty mu vynesl příběh dobrodružné cesty malého romského chlapce za lepším životem – Rinaldova cesta (2017). Do romského prostředí – východoslovenské osady – autor situoval i svůj literární debut, novelu Kivader (2007). V titulu Záchytka (2008) popsal zkušenosti, jež nabyl při práci ošetřovatele na záchytce.

K romské tématice se vrátil v knize Kale topanky (2013) ve stylu road movie, za kterou získal vítězství v Anasoft liteře 2013.

„Keď som začínal písať, venoval som sa čiernym groteskám. Potom som v tom prestal vidieť zmysel, akoby to nikam neviedlo. Táto periféria, tieto nízke spoločenské vrstvy ma zaujímali viac. Odhaľovali v textoch nielen niečo iné, ale aj o niečo viac,“ uvedl v rozhovoru pro Deník referendum.

O svém zaujetí pro život Romů v rozhovoru řekl: „Aby som dokázal vystihnúť rómsku tému v celej tej farebnosti a tragikomičnosti, tak som potreboval rozprávača. V prvej knihe je to bubeník kapely z miestnej osady, ktorý hráva na jarmokoch a svojským štýlom predstavuje čitateľom groteskný príbeh svojho kamaráta, ktorý stratil a hľadal svojho syna. V poslednom románe Kale topanky išlo taktiež o námet na film, ktorý sa ani tentokrát nerealizoval. Mal som potrebu ten príbeh ukončiť, tak som to prepísal do podoby románu.“

„Hovorí sa, že o tom, čo poznáš, sa najlepšie píše. Samozrejme je nutná aj fantázia, ktorá sa neviaže na žiadny región. Nebavilo by ma ísť po stope reality nejakej oblasti,“ přiznal dále.

V jiném rozhovoru zase prozradil, jak píše. „Scenáre som robil na jeden ťah, na termín, aby som dostal peniaze. Ale ak ide o prózu? Aké peniaze za to dostanem? Smiešne. Kto ma naháňa? Sám zodpovedám za výsledok, takže bolo možno aj dobré, že som niektoré texty v istých rokoch nedokončoval, keď som ešte nebol dosť zrelý. Prvé poviedky by som dnes najradšej doškrtal. Môj časopisecký debut – poviedka Praha v pršiplášti – mal v roku 1987 dvadsať strán, dnes by to bolo možno sedem. Text musí kĺzať ako film pred našimi očami,“ popsal.